| Po | Ut | St | Čt | Pá | So | Ne |
| 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 01 | 02 |
| 03 | 04 | 05 | 06 | 07 | 08 | 09 |
| 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 |
| 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 |
| 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 |
Uzavretý kruh :: Autor: Dess de Mona
Koniec a ...
Jeho vedomie iba pomaly opúšťalo krajinu snov. Nočné mory, ktoré ho prenasledovali počas spánku odišli a tie denné ešte nedostali šancu, aby ovládli jeho myseľ. Toto krehké prímerie však trvalo len krátko. Hranica medzi spánkom a bdením, medzi tmou noci a temnotou dňa, bola krehká. Možno na stotinu, tisícinu sekundy sa zdalo všetko v poriadku, pokojné a tiché. Také, aké to malo byť. Mohlo byť... .
Myseľ aj telo sa pomaly a zdráhavo preberali k vedomiu, akoby tušili, čo ich čaká. Ešte ani nestihol pootvoriť viečka a nadýchnuť sa ranného vzduchu a zasiahlo ho to, ako vždy, nepripraveného a plnou silou. Do mysle sa mu vkradlo poznanie všetkého, čo sa stalo. Strašná zdrvujúca bolesť mu stiahla žalúdok, brala mu vzduch z pľúc, rozlievala sa mu žilami po celom tele. Nedokázal jej čeliť, nemohol pred ňou ujsť. Prešla ním ako elektrický prúd, bez súcitu trhala jeho telo aj dušu na kusy.
Na jeden strašný okamih sa jeho dych zastavil, srdce odmietlo ďalej biť, pľúca prijímať kyslík a mozog vnímať okolitý svet. Modlil sa takmer nahlas, aby to tak zostalo, aby už nemusel znova a znova prežívať tieto okamihy absolútnej bezmocnosti, ale jeho vlastné telo aj myseľ ho zradili a nekompromisne sa oddali spaľujúcej bolesti.
Ľutoval, že sa prebudil. Že sa budí každé ráno. Akákoľvek hrozná nočná mora bola oproti tomuto utrpeniu len sladkou vílou tancujúcou nad jeho hrobom. Nad vykúpením. Ani dobre prevedené crucio by ho nezasiahlo takou ochromujúcou intenzitou.
Pritiahol si kolená k brade a takto stočený do klbka sa poddal návalu zúfalstva a beznádeje. Pramienky sĺz mu zmáčali vlasy, na perách cítil ich slanú chuť. Rukami si prikryl hlavu, akoby sa chcel brániť pred údermi. Akýkoľvek boj bol vopred prehraný. Už plne pri vedomí sa mu vrátili všetky spomienky a okamihy, všetko čo prežil a čo ho tak mučilo. Znova a znova sa snažil presvedčiť sám seba, že je to len pokračovanie nočnej mory a čochvíľa príde prebudenie. Vykúpenie. Bol si plne vedomý svojej naivity a nereálnosti tejto predstavy, ale aj tak sa jej držal, lebo v tejto chvíli to bolo to najlepšie, čo sa mu ponúkalo.
Keď prekonal aj toto poznanie, ostal ticho ležať, neschopný akéhokoľvek pohybu. Bolesť odchádzala len veľmi pomaly. Nechal ju plynúť, ticho odoznieť. To najťažšie už mal za sebou. Zostalo po nej prázdno a chlad prenikajúci až do morku kostí. Po takmer vysušených slzách mu na tvári ostali slané stopy, telo sa triaslo od vzlykov a vyčerpania, sklený pohľad upieral do diaľky, naspäť k udalostiam, ktoré boli príčinou tohoto všetkého. Pomaly sa nadýchol a vydýchol, už znova mohol kontrolovať svoj dych. Nevedel, ako je možné, že to dokázal vydržať. Že ešte žil. Že svet sa neprestal točiť, slnko svietiť a čas sa nezastavil. Že sa každé ráno dokázal prebudiť a ďalej žiť svoj zbytočný vlkodlačí život. Nechápal, ako je možné, že všetko pokračuje, akoby sa nič nestalo. Jeho svet bol v troskách, zničený a tak kruto bolestne prázdny, že sa musel nútiť do každej sekundy svojho ďalšieho bytia. Bez neho.
Miloval ten kratučký okamih na hranici prebudenia, keď ho ešte nedostihli spomienky. Krv, výkriky a pocity viny. Viny za to, že on prežil. V ten jediný okamih celého dňa bol voľný, bezstarostný, šťastný, neuvedomujúc si svoju stratu.
Ako rád by zostal v tej blaženej nevedomosti, vo svete prázdnoty, ešte aspoň chvíľu … alebo aj navždy. Stačilo by jedno presné obliviate a bolo by po všetkom.
Ale spomienky boli to jediné, čo mu po ňom zostalo. A napriek tomu, že mu spôsobovali takéto muky, cenil si ich viac ako čokoľvek na tomto svete. Nikdy by sa ich nevzdal. Zničil by tým všetko, aj ten posledný kúsok človeka v sebe. Lebo jedine on bol ten, kto nedovolil, aby v ňom vyhral vlk. Pri ňom mal pocit, že je naozaj človekom a nie krvilačnou vraždiacou beštiou, za akú ho od detstva považovali. Nie, on si nevšímal tú stigmu, ktorou ho označili. Pred ním sa nemusel na nič hrať, nič tajiť, nič predstierať. Mal pocit, že ak zabudne čo len na jednu jedinú maličkosť zo svojich spomienok, navždy ho stratí a už nič nebude jeho koncu stáť v ceste. Už by v ňom neostalo nič ľudské, žiaden cit, ani len nenávisť a chuť na pomstu, ktoré ho od jeho smrti sprevádzali. Všetko by bolo preč.
Na svojich spomienkach bol závislý. Boli všetko, čo mal. Jeho trest a odmena zároveň. Trest za to, že mu nedokázal pomôcť a že prežil. Odmenou za to, že sa každý deň odhodlal pokračovať ďalej. Chýbal mu. Tak strašne, až ho to fyzicky ničilo.
Niekto takúto bolesť nezažije nikdy, on jej bol vystavený každé ráno. Od okamihu, keď sa prebudil a táto skutočnosť sa predrala von z iluzívneho zabudnutia poskytnutého krátkym nepokojným spánkom a po celý deň, až kým od vyčerpania nezaspal pod vplyvom nejakého nebezpečne blahodárneho lektvaru. Od okamihu, keď ho Sirius opustil. Navždy.
Napriek tomu všetkému vedel, že bude žiť ďalej. Nič by ho nebolo zastavilo pred smrtiacou kliatbou namierenou proti sebe, či vypitím dychu smrti, nič okrem toho, že on už nebol pánom svojho života. Bol ním Sirius, obrazne aj doslovne, pretože ten, kto inému zachráni život, stáva sa zaň zodpovedný. A Sirius mu nielen že život zachránil, ale dal mu aj ten nový, ktorý bol teraz bez neho taký prázdny, až sa zdal bezcenný.
Stále bol s ním. Niekedy ho vídal ako tieň mihnúci sa za oknom, alebo ako slabý odraz nejasnej tváre v zrkadle, ktorý sa tam na okamih zjavil. Niekedy dokonca počul jeho tichý dych z vedľajšej postele. Videl ho všade. V tvárach ľudí, ktorých nepoznal, na miestach, ktoré spolu navštívili. Cítil ho z každej veci, ktorej sa kedy dotkol. Zjavoval sa mu v snoch. Pomaly už nevedel rozlíšiť, čo sú hry jeho podvedomia a čo skutočnosť. Kruté hry, pretože mu vždy len na okamih dali pocítiť, aké by to bolo, keby žil. Keby sa ho mohol dotknúť, so smiechom mu rukou zakryť oči, vtisnúť bozk do tmavých vlasov. Schúliť sa v jeho objatí, byť v bezpečí. Byť s ním … .
Prešli už hodiny. Dni. Týždne. A tá bolesť pretrvávala. Nič sa nezmenilo. Nič nemalo zmysel. Ostali mu už len spomienky … . Všetko plynulo v jednotvárnom tempe počítanom na údery jeho slabnúceho srdca.
… začiatok.
Sirius mu položil ruku na hruď, na miesto, kde sa nachádza srdce. Bilo ako splašené, ani nestačil počítať údery. Usmial sa, aby ho ukľudnil a druhou rukou mu vošiel do vlasov. Prstami ich zľahka prehrnul a krúživými pohybmi mu pohládzal krk, ako keby utišoval vystrašené zviera. Zabralo to. Ako vždy. Jeho vlčí kamarát sa pomaly uvoľnil a napätie z jeho tela zmizlo.
Bavil sa na Remusovom prekvapení, ktoré sa mu jasne rysovalo na tvári. Fascinovalo ho. Len jemne sa dotkol svojimi perami jeho úst a pozrel mu priamo do očí. Čítal v nich ako v otvorenej knihe. Odovzdanosť, dôvera, očakávanie ... bol jeho.
Nemohol a ani mu nechcel dať na výber. Rád lámal jeho zábrany. Posúval hranice. Podmaňoval si ho. Dávalo mu to pocit moci. Nad ním, nad jeho citmi, myšlienkami. Vždy tú moc však dokázal využiť v jeho prospech, aj keď si občas musel dávať pozor, aby to neprehnal. Rád sa pohyboval na hranici, skúšal kam až môže zájsť.
Keby neurobil prvý krok, Remus by sa nikdy neodhodlal. On bol vždy ten zdržanlivejší. Od prírody nedôverčivý, stále plný pochybností. Najmä tých o sebe. Dalo mu veľa práce, kým ho presvedčil, že o neho stojí. Že si vybral jeho, práve preto, aký je. Aj s jeho nedôverou, pochybnosťami a obavami. S bezbrannosťou, ktorá ho úplne odzbrojila a oddanosťou, ktorou si ho navždy získal.
Dnes bol ich posledný deň v Bradaviciach a on mu so sebaistotou jemu vlastnou oznámil, že už ďalej nemieni tajiť ich vzťah a verejne sa k nemu prizná. V Londýne im prenajal byt.
Strašne rád ho šokoval a on sa tak ľahko nechal vyviesť z rovnováhy. Tak ako teraz. Úplne mu to vyrazilo dych … Vedel, že ho Remus miluje a urobil by pre neho všetko. Samozrejme bez jeho súhlasu by nešiel s pravdou von, len ho naťahoval. Ale chcel s ním stráviť zvyšok života.
Sirius si už len hmlisto spomínal, ako sa to začalo. Jemu to prišlo prirodzené. Počas rokov na škole sa z nich stali najlepší priatelia. Poznali sa už od detstva a vedeli o sebe takmer všetko. A čo dospievajúci Remus ešte ani netušil, on zistil už dávno. O nich obidvoch. Na svoj vek zvláštne prozreteľne mu dal čas a nič nenaznačil. Nechal ho, nech na to príde sám. A čakal. Chcel mať istotu, že to bude jeho poznanie a jeho voľba. Nijako mu nepomohol, ani keď videl ako ho šokovalo, keď spoznal pravdu, ale zatiaľ len o sebe. Skoro sa neovládol a chcel ho objať a priznať sa mu zo svojimi citmi, keď pochopil, že to vníma len ako ďalší hendikep v tejto spoločnosti, ktorý ho vyvrhne na jej úplný okraj. Videl všetok ten zmetok v jeho duši, ten strach, aby sa nikto nedozvedel ďalšie z jeho tajomstiev, ktoré ho ťažili tak, že už ich nevládal niesť.
Keď Remus zistil, čo k Siriusovi cíti, bol na kraji so silami. Stále viac sa mu odcudzoval a vzďaloval. Ovládol ho obrovský strach z toho, čo by sa stalo, keby na to jeho kamarát prišiel. Bol by odhalený, zosmiešnený, odvrhnutý. Desil sa predstavy, že by takýmto spôsobom mohol stratiť svojho najbližšieho priateľa, stredobod jeho malého vesmíru, jeho životnú energiu, bez ktorej by nedokázal existovať. Nesmel ho stratiť! Ani v najmenšom neočakával, že by to Sirius mohol prijať a ani v najbláznivejších predstavách sa nedostal tak ďaleko, aby dúfal, že by mohol cítiť to isté.
Siriusa tieto jeho pochybnosti voči nemu ranili, ale chápal to, veď on sám niečím takým prešiel. Vedel ako mu pomôcť, ale ešte stále si nebol istý, či je Remus dostatočne zmierený so zmenou vo svojom živote. Či sa pravde dokáže pozrieť do očí a priznať to nielen pred sebou, ale aj pred niekým ďalším. A potom s tým dokázať žiť.
Keď však vlkodlakova osamelosť začínala hraničiť s utrpením, odhodlal sa a vzal iniciatívu do vlastných rúk. A už o chvíľu sa dozvedel, že presne v pravý čas.
Vyhliadol si Remusa, keď bol sám a nehrozilo, že by ich niekto mohol vidieť a počuť. Teda, jemu by to nevadilo, ale Remus by také niečo nezniesol a takéto faux pas sa mu nezdalo ako vhodný začiatok ich vzťahu. Sledoval svojho kamaráta ako sa cestou do sovinca s odhodlaním jemu vlastným brodí v papučiach cez záveje snehu na nádvorí. Poznal ho natoľko, aby vedel, že to nie je celkom v poriadku. Remus si vždy všetko dopredu premyslel a ak sa dalo, na všetko sa pripravil. Nikdy by nešiel v takejto treskúcej zime do sovinca bez kabáta a v papučiach. Dokonca nemal ani sveter. Kým sa zaoberal týmito úvahami nad zdravým rozumom svojho kamaráta vlkodlaka, ten mu zatiaľ zmizol z dohľadu. Sirius bral schody do sovinca po dvoch, už sa nevedel dočkať ako priateľa prekvapí a konečne zbaví jeho veľkého trápenia a pochybností.
No prekvapený ostal on. Rozhliadol sa po sovinci a okrem pár driemajúcich sov na bidielkach tam nikoho nevidel. Nemohol predsa zmiznúť! A potom … jeho srdce vynechalo jeden úder a výkrik sa zastavil na polceste z hrdla. Remus stál na vonkajšom parapete vysokého okna, rukami sa pustil rámu a ako zhypnotizovaný hľadel do hĺbky pod ním. Sirius vedel, že na nejaké prehováranie, vysvetľovanie a utešovanie už nie je čas. Už čakal pridlho. Remusova krehká duša nedokázala nájsť východisko. Okrem tohoto jediného.
Sirius sa v duchu preklínal za to, že tak dlho čakal, kým sa rozhodol priznať, čo k nemu cíti. Inštinktívne sa vrhol dopredu a len v poslednej chvili stihol strhnúť kamaráta smerom k sebe. Obaja skončili na tvrdej zemi sovinca, neschopný slova, len zťažka dýchajúc. Ležali tak ako dopadli, jeden na druhom, bez pohybu, akoby sa spolu s ich pádom zastavil čas. Remus mal tuho zavreté oči, ale aj tak sa mu cez ne predierali slzy. Akoby to, že on nikoho nevidí znamenalo, že nikto nevidí jeho. Vedel, kto ho zachránil, ale to mu situáciu nijako nezľahčovalo, skôr naopak. Bože, práve on! Práve on ho musel vidieť pri tom, čo chcel urobiť. Ako mu to vysvetlí? Ako mu povie, že práve on je podstatou jeho zúfalstva?!
Ale Sirius mu nedal príležitosť. Už sa nemohol dlhšie pozarať na jeho utrpenie, silno ho objal a zaboril tvár do jeho vlasov. Cítil ako sa Remusove telo otriasa potlačovanými vzlykmi. Trochu sa od neho odtiahol a začal mu pomaly a jemne bozkávať tvár na miestach kadiaľ mu tiekli slzy. Remus ztuhol a s prerývaným výdychom prudko otvoril oči. Na tvári sa mu striedali emócie jedna za druhou. Od šoku, cez absolútne prekvapenie až po krátky záblesk nádeje. Sirius očakával, že sa objaví aj pochopenie a úľava, ale nie. Vyvolanie týchto emócií ostalo na ňom.
Sirius mu položil ruku na hruď, na miesto, kde sa nachádza srdce. Bilo ako splašené, ani nestačil počítať údery. Teraz po prvý krát a potom ešte mnohokrát sa naňho usmial, aby ho ukľudnil a druhou rukou mu vošiel do vlasov. Prstami ich zľahka prehrnul a krúživými pohybmi mu pohládzal krk, ako keby utišoval vystrašené zviera. Zabralo to.